Horses

Ako to všetko začalo ... Ak chceme objaviť nejdávnějšího predka vznosného, ​​rýchleho a nesporne inteligentného zvieraťa - kone, musíme sa vydať ďaleko do minulosti, do spodného eocénu. Eocén je druhé obdobie starších treťohôr, obdobie, kedy po pomerne nesmelom "rozjazde" počas najstaršie epochy treťohôr, paleocénu, dochádza k prudkému rozvoju a diverzifikácii cicavcov. Koncom druhohôr zmizla z povrchu sveta drvivá väčšina fauny plazov, ktorí do tej doby ovládali našu planétu. Nespočetne mnohí druhohornej cicavce, dosahujúci veľkosti rejska, najviac mačky, mali zrazu pre seba veľa miesta a zdrojov potravy. A tak začal pred 65 miliónmi rokov rýchly rozvoj moderných cicavcov. Pradedovia cicavcov sa živili podobne ako dnešné hmyzožravci - hltavo konzumovali všetko, na čo ich sily stačili: hmyz, vajíčka, zdochliny aj stavovce menšie než oni sami. A zrazu sa pred nimi otvorili netušené možnosti. Rozbehli sa po svete, vyberali si najvhodnejší prostredia aj potravu a podľa toho sa prudko vyvíjali v rôzne typy. Vytvoril sa celý vejár nových živočíšnych foriem - paleontológovia tomu hovoria radiácie. V paleocénu sa mizne inými, veľmi zvláštnymi, mnohokrát dokonca obludným cicavce (väčšina už dávno vymrela) objavili aj podivní tvorovia s kopýtkami na prstoch. Inak však vyzerali skôr ako šelmy, niektorí mali dokonca dlhé "vlčí lebky" a vzdor pôvodnej všežravosti sa živili prevažne mäsom. Napriek tomu ich považujeme za predkov kopytníkov. Odborníci ich nazývajú Condylarthra, šíriteľ prakopytníci. Táto skupina má vo vývoji cicavcov úlohu akéhosi držadlá vejára. Hoci sama pomerne skoro vymrela a dnes nájdeme na celom svete len jediný rod jej blízky príbuzný (je to jihaofrický hrabáča, Orycteropus), vyšla z nej veľká skupina malých i väčších čeľadí a iných systematických jednotiek. Už v eocénu sa potomkovia "prakopytníků" sformovali do dvoch veľkých rádov - nepárnokopytníkov (Perissodactyla) a párnokopytníkov (artiodactyla). Nepárnokopytníky sa rozpadli na dve línie - Ceratomorpha a Hippomorpha. Už z týchto mien je jasné, o čo ide - z toho prvého trčia nosorožca roh, zatiaľ čo v tom druhom sa ozýva meno koňa. Po pravde povedané prvej predstavitelia týchto línií vyzerali ako dvojičky. Keby pred nás niekto postavil živého Hyrachyus eximius z amerického eocénu, veľkého len ako ovce, sotva by sme hádali, že pred nami stojí Praděd nosorožcov. Jeho štíhle nohy so štyrmi prstami na prednom a tromi na zadnom páre boli schopné rýchleho behu, úplný chrup sa takmer nelíšil od prakoníků a tiež spôsob života oboch skupín bol takmer zhodný. Potom však sa vývoj uberal rozdielnymi smermi. Nosorožce sa zmenili v ťažkej váhy a uchovali si väčší počet prstov. S nimi do jednej skupiny zaraďujeme aj tapír, ktorí sa kupodivu počas dlhého vývoja moc nezmenili. Kôň úsvitu dejín - Eohippus Uznávaný predok rodu Hippomorpha, rozšírený v pralesoch Európy, Severnej Ameriky a pravdepodobne aj Ázie, bol ešte menší ako "pranosorožec" Hytachyus. Veľkosťou aj krehkú stavbou tela nejspíš pripomínal dnešného bedlingtonský teriér (vrátane toho výrazne vydutého chrbta), len hlava uz vzdialene pripomínala konskú a na prstoch - počtom sa úplne zhodovali s prstami "pranosorožců" - bola drobná kopýtka. Toto podivné zvieratko dostalo hneď dve mená. V Európe preslávený paleontológ Owen v roku 1840 objavil pozostatky tohto prakoně a pomenoval ho Hyracotherium. V Amerike dostal meno Eohippus (v preklade Kôň z úsvitu dejín, rannú kôň), keď sa v roku 1867 v eocenní horninách našla úplná kostra príslušníka roka Eohippus. Pochádzala z Wyomingu a podľa nej a ďalších nálezov sa nakoniec podarilo odhaliť celý vývoj koní. Už v dvadsiatych rokoch 20. storočia preslávený americký paleontológ Matthew zistil, že ide o ten istý rod. Žiadny zo svetadielov sa však nechcel svojho "pôvodného prakoníka" vzdať, a tak bola Matthewova myslená zamietnutá ako nepodložená. Až po druhej svetovej vojne prišla ku cti teórie o pohybe kontinentov a ukázalo sa, že Európa so Severnou Amerikou dlho tvorila jeden kontinent, zatiaľ čo Ázii oddeľovalo tzv Turgajské mora (v mieste Uralu). Zárodok Atlantiku síce vznikol už v druhohorách, ale v čase, keď sa vytvárali "základy koňstva", spájal Európu s Amerikou pevninský most, ktorého troskami sú Grónsko, Island, Faerské ostrovy a Hebridy. Aj táto dnes nevľúdna oblasť mala teplé, tropické podnebie a porůstaly ju husto vlhké pralesy. Nebola tu teda žiadna neprekročiteľná přahrada oddeľujúce americkej populácie od európskych. Drobné rozdiely je možné pripísať na vrub druhové rozmanitosť a preto platným názvom je hyracotherium, Eohippus je synonymum. Najzachovalejšie kostra tohto zvieraťa bola nalezenla v r. 1931 v panve rieky Bighorn vo Wyomingu v USA. Paleontológovia z Kalifornského technologického inštitútu ju veľmi starostlivo zostavili. Vznikla potom podľa nej dokonalá rekonštrukcia, predstavujúce nám najstaršieho z koní ako živého. Eohippus mal na prednej nohe štyri prsty a na zadnej tri, všetky boli chránené silnou vrstvou rohoviny, kopýtka. Za prsty mali títo koníky ešte nášľapný vankúšik, aký dnes chráni stred psie labky. Podľa mienky niektorých odborníkov je zvyškom tohto vankúšiku "ostroha", malý stvrdnutá útvar na zadnej strane spienkového kĺbu: je to teda mozoľ metakarpální, alebo metatarsální. Široký nášľapný vankúšik a roztiahnuté prsty rozkladali váhu zvieraťa na väčšiu plochu a umožňovali mu ľahko sa pohybovať po mäkkej pôde tropického pralesa a po bažinatých brehoch vodných nádrží, kde títo predkovia kone žili. Oči Eohippa ležali skoro v stredu hlavu. To do značnej miery obmedzovalo priestorové videnie, charakteristickú súčasť obranného systému zvierat žijúcich v otvorenom prostredí. V hustom poraste je účinnejší detailné videnie ako rozhľad. Eohippus mal 44 zubov a na rozdiel od chrupu dnešného kone mali prakoníci nízke stoličky (asi ako ošípané a opice), ideálne prispôsobené na žuvanie jemnách, šťavnatých listov nízkych kríkov. Odborníci sa domnievajú, že srsť prakoníků mala pdobný vzhľad ako srsť jeleňovitých. Zrejme mala svetlé škvrny alebo pruhy na tmavom podklade, obvyklé ochranné sfarbenie mnohých druhov obývajúcich pralesný prostredia. Tieto vlastnosti podporili presvedčenie vedcov o tom, že Eohippus bol zviazaný s pralesnom prostredím. Ostatne jeho zvyšky sa našli spoločne s pozostatkami pralesných opíc. Jedinec rekonštruovaný v Kalifornskom technologickom inštitúte je v kohútiku vysoký iba 35 cm a živý zrejme vážil asi 5,5 kg. Avšak tieto rozmery zďaleka nemuseli byť u všetkých členov svojho druhu zhodné: pravdepodobne boli značne premenlivé ako tvary tak veľkosti, a to ako individuálne tak u populácie z rôznych miest. Najmenší z nich mohli merať len 25 cm, tí najväčší mali výšku skoro dvojnásobnú. V Európe existovali len väčšie varianty. OROHIPPUS a Epihippus Eocén trval približne 19 miliónov rokov, začal pred 53 Miloň rokov a skončil pred 34 miliónmi rokov. Za tú úctyhodne dlhú dobu sa predkovia koní veľa nezmenili. Vznikli nové rody OROHIPPUS a Epihippus. Neboli o moc väčší - OROHIPPUS osbornianus meral v kohútiku len 38 cm, vyzerali dosť podobne a pokrok sa u nich prejavoval len nepatrnými znaky - premenou trojbokých črenových zubov v štvorbokej stoličky, zmiznutím posledných zbytkov prvého a piateho prsta na zadných nohách (Eohippus mal ešte ich zvyšky v podobe malých kostičiek) au rodu Epihippus sa skrátil štvrtý prst na prednej nohe, takže sa už nedotýkal zeme. Mal tiež dokonalejšie pohybové schopnosti a lepšie prijímal potravu. Dosť malý efekt za pätnásť miliónov rokov ... Lenže vývoj je ako ťažko naložený vlak. Dlho trvá, že sa pohne z miesta, rozbieha sa pomaličky, ale potom naberie rýchlosť. Mesohippus Ďalšie zrejmý vývojový stupeň predstavoval v spodnom a strednom oligocénu Mesohippus, ktorý bol v kohútiku 45 (max. 60) cm vysoký. Mal ešte klenutý chrbát, ale nohy už boli pomerne dlhšie a počet prstov na predných nohách sa znížil na tri, našlapoval však na tri prsty i zadnými končatinami. Objavili sa tiež náznaky vývoja črenových zubov a rezákov schopných silnejšieho stisku a odkusování, takže tento koník už mohol vyberať z rastlín rôznej kvality. Stoličky nemali doteraz cement. Rozdiely v stavbe tela vyplývali z prispôsobovania sa meniacemu sa prostrediu. Mesohippus totiž opustil podmienky hustej džungle, ktorá sa postupne menila v krovinaté oblasti, podobné dnešnému buši. Tu vyhľadával nízky podrast a kríky, na ktorých sa pásol. K strate štvrtého prsta prednej nohy došlo zrejme preto, že čoraz väčšia časť váhy zvieraťa sa prenášala na silnejúce prostredný prst - veľavravné svedectvo o zmene vlastností pôdy, na ktorú zviera došlapovalo. Mesohippus bol však už zvieraťom rýchlejším. Následkom ústupe vlkhého pralesného prostredie sa doteraz mäkká pôda podstatne spevnila a vyžiadala si tak zmenu stavby chodidlá. Predĺženie končatín bolo zase podmienené voľnejším pohybom na dlhších trasách, vyžadujúcich väčšiu rýchlosť. K predĺženie hlavu a posunu očí vyššie do strán došlo nutnosťou sledovať väčšiu časť obzore. Všetky tieto zmeny prezrádzajú začínajúce prevrat v spôsobe ochrany, posun od skrytého spôsobu života k aktívnejšiemu štýlu, založenému na sledovanie nepriateľa a na včasnom úteku. Hoci pochopiteľne nemôžeme sledovať aj zmeny telového krytu, môžeme predpokladať, že aj srsť a sfarbenie sa zmenili od pruhov a škvŕn na nevýraznějšímu sfarbenie stepných zvierat. Pozostatky poznáme zo Severnej Ameriky, ale niektorí paleontológovia sa domnievajú, že jeho predkovia prišli po pevninskom moste zo Sibíri. Miohippus Od konca oligocénu až po vrchné miocén, po dobu asi 15 miliónov rokov, postupne prebiehali zmeny podnebia, utváranie krajiny i rastlinstva. Pralesy ustúpili lesom mierneho pásma a nakoniec bezlesým pláňam, a na tvrdé pôde vyrastali len tuhé, ale nevýživné trávy. Tlaky prostredia pôsobili najmä na príslušníkov vývojového radu koní a ovplyvnili je takým spôsobom, že vzrástla ich schopnosť využívať nové potravinové zdroje. Zväčšili sa tým ich rozmery i energie, umožňujúce ľahšie únik pred prirodzenými nepriateľmi. Počas asi 5 miliónov rokov došlo k zmenám, spojeným s nevyhnutnými presahmi - Mesohippus sa zmenil v Miohippa. Vyklenutý chrbát, typický pre najstaršie formy vymizol, trup získal tvar, ktorý spolu s dlhými nohami predurčoval zviera k rýchlemu behu. Miohippus meral asi 60 cm aj viac, na predných nohách mal tri prsty, krajné dva ešte zreteľné. Rezáky už sú viditeľné. Parahippus Stepná vegetácia rastie v nepriaznivých podmíkách, je tvrdá, často vystužená oxidu kremičitého zlúčeninami. Preto aj stoličky koní zmohutneli a na korunkách sa objavil cement. Prvý, kto si túto vymoženosť zaobstaral, bol Parahippus, koník žijúci v niekoľkých druhoch a hlavne už v početných stádach v oblastiach, kde sa aj dnes rozkladajú trávnaté prérie. Vývoj nôh ide dopredu, postranné prsty zakrpatievajú, prostredný prst mohutnie a jeho kopyto mení tvar. Zkarňuje lýtková aj lakťová kosť, stavba nohy sa zjednodušuje a zdokonaľuje. Výkonnosť a rýchlosť behu stúpa. Anchitherium V miocénu nastal v Amerike rýchly rozvoj koní. Od samého začiatku obdobia sa odštěpovaly nové a nové skupiny, napríklad líniám rodu Anchitherium, ktorá sa presťahovala do Európy, kde všetci príbuzní koní zatiaľ vymreli. Ale ani tento potomok amerického rodu Miohippus neurobil v Európe šťastie - do konca miocénu bez potomkov vymrel aj on. Merychippus V strednom a vrchným miocénu, v dobe pred 25 až 20 Miloň rokov, sa v Amerike objavil Merychippus, ešte nie priamy predchodca rodu Equus, ale vykazujúce predsa mnohé pokročilé znaky. Merychippus meral v kohútiku 90 alebo aj viac centimetrov. Toto zviera malo ešte tri prsty, ale celú hmotnosť niesol už len stredný prst, dva postranné, opatrené tiež kopýtkami, boli už zakrpatené a krajiny sa nedotýkali. Dlhšie krk umožňoval zvieraťu pasenie na nízkom rastlinstvu a zdvíhanie hlavy dostatočne vysoko pre dobrý rozhľad. Tvar hlavy a umiestnenie očí dokazujú narastajúci možnosť sledovania väčšej časti obzore. Silnejšie stoličky s vysokými korunkami už chránila vrstva skloviny a medzi lištami na žuvacie ploche bola silná ložiská cementu, uľahčujúce drvenie tuhých vrstiev, čo zlepšovalo trávenie. A naviac, ochranné možnosti zvieraťa zvyšovali dokonale vyvinuté bystré zmysly, dodnes typický znak veľmi vnímavých koní. Megahippus, Hipparioninae Stylohipparion, Hipparion, Neohipparion Až potiaľ je prehľad konského rodu prijateľný, a dokonca aj neodborník sa v ňom môže orientovať. Ale ďalej už je to záležitosť pre špecialistov. Koncom miocénu sa objavila spústa druhov koní, ktorí ovládali obrovské priestory a dovŕšenie všetkého sa začali sťahovať na iné kontinenty. Doteraz bol vývoj koní až na prvotné začiatky a niektoré vedľajšie, vzápätí vymreté línie, záležitosťou Severnej Ameriky. teraz sa do Starého sveta presúvajú napríklad Megahippus, ktorý mal najdávnejších predkov spoločné s už vymřelým rodom Anchitherium, ale aj niektoré druhy rodu Merychippus. Pravou inváziu podnikli do Starého sveta začiatkom pliocénu príslušníci podčeľade Hipparioninae, trojprsté prakoníci dosahujúci už veľkosti zebry. Títo zdokonalenie kone sa značne zredukovaným postrannými prsty a veľmi zložitými stoličkami sa vysťahovali z Ameriky do Ázie a odtiaľ do Európy a skončili v Afrike, kde sa rod Stylohipparion udržal takmer do konca pleistocénu, kedy u nás začínala posledná doba ľadová. V Amerike zostala časť rodu Hipparion a ako rod Neohipparion sa udržala takmer do konca treťohôr. Ale nech v Starom, či v Novom svete, aj rod Hipparion vymrel a do terajších čias sa nezachoval ani jediný. O ich úlohe vo vývoji nášho koňa sa dlho diskutuje. Niektorí autori ich považovali za predkov rodu Equus, dnes však sa uvažuje skôr o ich vzťahoch k rebrám a oslom. Kone však využili novú možnosť, ktorú im ponúklo spojenie Južnej Ameriky, doteraz prísne oddelené, sa Severná - rod Hipparion sa presťahoval na juh od Panamy, rozrástol sa a rozmožil, ale v polovici starších štvrtohôr vymrel bez potomkov. PLIOHIPPUS Na rozhraní spodného a stredného pliocénu sa v Severnej Amerike objavil nový rod koní. Volá sa PLIOHIPPUS a je blízky dnešnému koni. Podobal sa mu celou stavbou tela. V kohútiku bol vysoký ako pony - 122 cm. Na silných, dosť dlhých nohách mal už len jediný prst s dokonalým kopytom. Postranné prsty boli skryté pod kožou. Tento revolučný zvrat, ktorý absolvoval dlhú cestu vývoja, plne zhodnotil zase len veľký znalec severoamerických koní Matthew. Ostatné paleontológovia vsádzali na rod Hipparion, ten sa však až do konca svojej existencie svojich troch prstov nezbavil a tiež jeho chrup sa vyvíjal trochu inou cestou. Bol vlastne dokonalejšia ako zuby dnešných koní, a pretože vývoj sa nedá nikdy zvrátiť, Hipparion sa už za predka kone rodu Equus nepovažuje. Moderné výskumy teda opäť dali za pravdu Matthewovi. Práve od rodu PLIOHIPPUS sa začína rozvíjať ďalšie bohatý vejár foriem koní, ktorý v pleistocénu, teda v starších štvrtohorách, vyvrcholil obrovským rozvojom rodu Equus. Ten obsadil celú severnú Ameriku takmer až k hranici zaľadnenia, prenikol aj do Ameriky Južnej, kde pomerne dlho prežíval iv holocénu, teda v našej geologickej súčasnosti, v početných populáciách širokej škály druhov osídlil valným časť Európy a Ázie a pochopiteľne aj Afriku, pretože aj zebry a osly radíme do tohto druhu. Prečo vymreli kone v Amerike? Toto sťahovanie koní (ale aj iných druhov) trvalo pokračoval až do konca pleistocénu, ktorý je kladený približne do roku 9000 pred nl Zhruba pred 12 až 11 000 rokmi začali pevninské mosty miznúť pod vodou, ktorá sa uvoľňovala topením ľadovcových štítov. Najvýznamnejšie bolo zmiznutie pevniny Beringie, ktorá tvorila široký most medzi Aljaškou a východnou Áziou v miestach dnešnej Beringovej úžiny. Tak došlo k izolácii Severnej Ameriky. Na tomto kontinente potom asi pred 8 000 rokmi vymreli nielen kone, ale aj obrovskí leňochody, mastodont a mnoho dlaších zvierat, bez sa zatiaľ príčiny ich vymiznutia podarilo vysvetliť. Do Ameriky sa kone vrátili až so španielskymi dobyvateľmi. Prvé kone doviezol na Karibské ostrovy už koncom 15. storočia Kolombus. Na americkú pevninu dopravil 16 koní z Kuby v roku 1519 Hernando Cortés. Ďalšie topenia ľadu vytvorilo neprekročiteľné hrenice medzi rôznymi typmi rodu Equus, nielen vodné prekážky, ale aj rozširujúce sa púšte. Preto sa v Európe a Ázii vytvorili štyri samostatné skupiny koní, aj keď všetky stále radíme ako poddruhy rodu Equus. V Európe av západnej Ázii sú to praví kone, v severnej Afrike somáre, na juh od Sahary zebry av horských a púštnych oblastiach jihovýchondí Ázie poloosli.